Pomaly si začínam myslieť, že migréna a mikrospánok sú moji najvernejší kamoši. Teda: tykám si s nimi už istú dobu. Baví ma objavovať nové. A teším sa z každej blbosti. Z pohľadu na peknú babu, vône fialky, odpalu od brata... Je to fajn. Žiť. Radosť, občas cynická, z každého nádychu. Flegma, no nie ľahostajnosť. A niečo, čomu hovorím „prímerie s démonmi“. Úplná guma. Únava zo seba samého. Svojej osoby, konania, myslenia... Snahy prekvapiť seba samého som sa už vzdal. Vypálilo to dosť do blba. Vo svojom vnútornom hlase počujem záchvev nostalgie. Otázka znie: za čím. O minútu starší a o pár nádychov skúsenejší som stále na tom istom. Na úrovni mŕtveho chrobáka so zmyslom pre humor. Predvčerom som odmietol pomôcť našim. Dôvod: nechcelo sa mi. A povedal som im to. Hrdosť mixnutá troškou ľútosti. Aj takto sa dá formovať charakter. Teda, dúfam. Pocit, ktorý som pár rokov necítil. A hľadal som ho. Možno viac než lásku. Lebo tento pocit aspoň poznám. Masy prvákov zaplavili školu. Enjoy the silence. Piano hrá sólo. A mne sa zachcelo byť niekde inde. Nie tu. Niekde inde. Napadlo vám, prečo sú radiátory biele? Alebo prečo za socíku používali toľko hliníka? Super dôležité otázky. Okolo mňa žije svet. A ja na to kašlem. Teraz mi môže byť ukradnutý. Asi ako som ja ukradnutý jemu.
5. okt 2008 o 19:43
Páči sa: 0x
Prečítané: 852x
Chodbová nálada
Jedna vec sa musí uznať. Život rozhodne nie je fér. A veci už vôbec nefungujú tak ako majú. Sedím na chodbe a snažím sa vypotiť niečo, čo má hlavu a pätu. Kriminálka to rozhodne nebude.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)